Opojenie
Jarné slnka lúče
Prichádzajú mi naproti
Vidím kráčať Anjela
S hrudkou lásky v hrudi.
Rozprestrel krídla a vyletel
Ponad biele oblaky
Chcel z nich vytvoriť srdce, no beda!
Jeho luk mu strelil šíp do nohy.
Hrôza a strach ma premohli,
Beznádej postihla myseľ,
Rozbehla som sa v smere,
Ktorý mi ukázal kamarát syseľ.
S poslednými úlomkami síl,
Vytiahla som mu šíp z nohy,
Nič sa neudialo,srdce zabolelo,
Po líci stekala posledná kvapka slzy.
Bozkajúc Anjela na rozlúčku,
Sa perlička oddelila od tváre,
Kvapla mu na hruď a čarovne
Skrsla vňom láska a nádej.
Pochopil Anjel bez zbytočných slov,
Že ten vznešený cit je zakorenený vňom,
Zmeniť osud nedokáže šíp,
Keď je najkrajší cit už zakorenený v NICH!