Spútanie
Hodiny ubiehali
Ako voda z pusteného kohútika,
Slzy mi po lícach stekali
Ako ranná rosa z tela chrobáčika.
Nebo bolo zatemnené,
Moja duša tiež,
Všetko sa mi zdalo príliš veselé
A nohy sa snžili odísť ďaleko preč.
Nemala som chuť
Baviť sa s nimi,
Smiať sa ako ostatní
A počúvať melódie gitary.
Hudba sa mi však zarývala
Hlboko do pamäte,
Nedovolila,aby myšlienky
Uleteli ako práve oslobodené perute.
Nútila ma rozmýšľať
Nad svetom teraz vzdialeným,
No spútala mi krídla
A držala ma pri zemi.
Vtom zacengal zvonec
A zbavil ma strachu,
Odzvonilo a nastal koniec
Hudby i bránenia duchovného vzletu...